Darei Dixius

Smrt, vacsinou si myslime ze to je konecna zastavka, vacsinou si myslime, ze sa tym vsetko konci, vacsinou sa tejto udalosti desime po cely svoj zivot ... a co ked nie? Co ked to nie je koniec, ale iba zaciatok? Zaciatok dacoho noveho ... nikto nevie ... nikto sa nevratil.
Jedno je vsak iste a ze smrt je to posledne coho sa my ludske bytosti dozijeme. Je to nas posledny cin, ktory sme schopny spachat, posledna vec.
Lenze nie smrt nas charakterizuje, nas charakter sa vyvyja po cely zivot, to akymi sme boli, to co sme vsetko spravili, co sme dokazali, ba aj co sme nedokazali, proste vsetky nase ciny po cely nas zivot.
Spominame na tych co umreli, spominame na ich ciny, preco? Preco takto zmyslame? Co nas k tomu vedie? Myslim, ze toto zmyslanie je hlboko zakorenene v nas samotnych. Spominat na cloveka len v dobrom. Len tak aby ho mali vsetci v dobrom svetle, na zle zabudnut. Lenze! Ak zabudneme na zle, ako sa mozeme z toho potom poucit, ako mozeme neurobit tie chyby, ak sa na ne zabudne. Nie chyby su podstatne, ale ich dosledky. Dosledky cinov. Tym, ze zabudneme, zabudneme na to cim clovek v skutocnosti bol, cim sa za svoj zivot stal. Ako predsa mozeme na zleho cloveka mysliet v dobrom? Ako mu mozeme prisudit takuto ulohu? Ved to je neracionalne, nezmaselne, ... Smrt. Koniec a predsa len cast zivota. Cast, kedy sa vase okolie prebudi a zisti co vsetko straca, co vsetko uz nestihne, o co vsetko uz prislo... o mna.